Yatagan

Jatagan - (Atagan, Yatagan) – chladná zbraň s dlhou čepeľou s dvojitým ohnutím, vždy zhotovený z prekladanej ocele. Zbraň s primárnym účelom: bodanie-rezanie a sekanie-rezanie. Jatagan je zbraňou, ktorú môžeme zaradiť niekde medzi šabľu a tesák.

História

Prvý známy jatagan patril tureckému sultánovi Suleimanovi I. Veľkému známemu u nás prevážne z tureckej telenovely. Datovaný je do roku 933 – podľa moslimského kalendára (1526 -1527). Na  čepeli mal nápis s iniciálami sultána Sulejmana a podpis majstra Ahmeda Teke, ktorého korene sa hľadajú v turkménskych kmeňoch, ktoré sa usídlili v meste Mašhád v Iráne. Pravdepodobne tento majster patril k majstrom, ktorí boli Sulemanom Veľkým vyvezení z mesta Tabríz v roku 1514.

Jatagan Suleimana I.

Typy jataganov

Základnými teritoriálnymi centrami výroby jataganov boli:
1.    Istanbul a priľahlé oblasti európskej časti Turecka, kde sa vyrábal takzvaný „Istanbulský jatagan“.
2.    Výroba jataganov v provinciách na Balkánskom polostrove – „Balkánsky jatagan“.
3.    Centrálne oblasti Malej Ázie, kde sa vyrábal jatagan maloázijského typu.
4.    Oblasť východnej Anatólie blízko pri Kaukaze, kde sa vyrábal jatagan východo-anatólskeho typu.  

Masová výroba jataganov začína v Turecku až v druhej polovici XVIII. storočia. Rozšírenie jataganov v tomto období - koniec XVIII a začiatok XIX. storočia, sa spája s nekonečnými janičiarskymi vzburami a povstaniami. Janičiarom bolo potrebné zaobstarať si oveľa účinnejšiu zbraň ako kindžál a pištoľ, ktoré mali právo nosiť v čase mieru. (Pušku a meč museli janičiari odovzdať do bojového skladu.) Jatagan sa tak stal osobnou nezakázanou zbraňou janičiara. Túto skutočnosť potvrdzujú nápisy na čepeli, kde sa popri mene majstra uvádza aj meno majiteľa, vždy vyhotovené rovnakou technikou ako ostatné nápisy a zdobenia jataganu. A toto dokazuje, že zbraň sa zhotovovala na objednávku a nepatrila teda k hromadne vyrobeným bojovým zbraniam.

Každý jatagan mal na čepeli rok výroby. Najstaršie sú datované do rokov 1761/62. V období od roku 1786 až po rok 1825 dosahuje výroba jataganov vrchol.   

Charakterové rozdiely sú vo vyhotovení ornamentov a techniky ich vyhotovenia a tak isto v znakoch majstrov.

Tvar čepele Jataganu nepatrí medzi unikát, pretože ohnutá čepeľ, resp. zatočenie ohnutej čepele mali už zbrane Makhaira starovekých Grékov, Falcata –  zbraň starých Hispáncov, Kindžál, alebo Kukri (Nepál). Jedine Jatagan si však zachováva rovnakú šírku čepele po celej svojej dĺžke -čepeľ, sa nerozširuje smerom k ostriu.
Jatagan neváži príliš veľa , zaraduje sa medzi ľahká zbrane - cca 800 g bez pošvy, 1 200 g s pošvou, čepeľ je dostatočne dlhá - cca 65 cm, čo umožňuje naniesť sečno – rezné  a bodné údery v niekoľkých sériách.

Štýl používania

Jatagan mal nespornú výhodu pri útočných úderoch vzhľadom na ostrie a ohnutie čepele. Konštrukčné vlastnosti čepele umožňovali nanášať naraz dve rany pri sečno-reznom údere.

 

Odrazenie úderu pri obrane prebiehalo s využitím samotnej priamej časti čepele alebo zaostrenou vypuklou stranou čepele. Odrazenie úderu ohnutou stranou umožňovalo bezpečné udržanie nepriateľskej čepele, pritom sa ale tratila možnosť sklzných odrazení a následných bleskových kontra-atakov, čo umožňujú šable. 

 

Značná väčšina európskych bojovníkov preto dávala prednosť priamej čepeli.